Orestes, kde si?

Čo s deťmi a dospievajúcimi urobí nestabilné rodinné prostredie? A čo vytrhnutie z domova? Autorská inscenácia Orestes, kde si? sa zameriava na časť Orestovho príbehu, ktorú Aischylos vo svojej trilógii vynechal – na Orestovo detstvo a dospievanie, ktoré z veľkej časti prebieha mimo vlastnej rodiny, vytrhnuté z domova. 

Príbeh Oresta je v inscenácii aktualizovaný súčasnou témou detí v ústavnej starostlivosti. Autorský text je spojený s rozhovormi tvorkýň s ľuďmi, ktorí si prešli detstvom v ústavnej starostlivosti ale aj s odborníčkami a odborníkmi na túto tému. 

Kto je teda Orestes 21. storočia? A v ktorej inštitúcii sa stratil?

Aischylova trilógia Oresteia

Aischylova Oresteia (458 pred n. l). je starogrécka dramatická trilógia zložená z troch častí (Agamemnón, Obeť za mŕtveho, Skrotenie Fúrií). Dramatizuje prechod od starého božského práva založeného na  pomste, k novému systému racionálnej spravodlivosti reprezentovanej demokratickým súdom.

Dej trilógie sa začína návratom kráľa Agamemnóna z Trójskej vojny. Po desiatich rokoch prichádza späť do Mykén ako víťaz. Aby flotila mohla do Tróje vôbec vyplávať, musel obetovať svoju dcéru Ifigéniu. Klytaimnéstra, Orestova matka a Agamemnónova manželka, privádza do paláca počas vojny Aigistha, s ktorým spoločne vládnu Mykénam. Keď sa jej manžel vráti domov, je nimi kruto zavraždený. 

Druhá časť trilógie hovorí o Orestovom návrate domov. Stretáva Klytaimnestrine služobníčky, ktoré na jej rozkaz priniesli na Agamemnóvov hrob obety. Pri hrobe sa stretáva so sestrou Elektrou, ktorá ho po rokoch spoznáva vďaka jeho vlasom, ktoré vyzerajú rovnako ako jej vlastné. S jej požehnaním zabíja matku aj jej milenca, Aigistha.  

Hoci pomstí otcovu smrť, dopúšťa sa matkovraždy – jedného z najťažších hriechov v gréckom náboženskom myslení. 

Rozbúrené Erínye (Fúrie), bohyne pomsty, sa na neho vrhnú a ženú ho až do Delf, kde hľadá očistenie. Odtiaľ ho Apollón posiela do Atén, aby o jeho vine či nevine rozhodol legitímny súd. Bohyňa Aténa je jeho predsedníčkou a porota je zložená z občanov mesta. Aténa svojím hlasom rozhoduje o osude Oresta, ktorý tesne súd vyhráva. Erínye napokon prijímajú novú úlohu ochrankýň poriadku.

Oresteia vznikla v období rozvíjajúcej sa aténskej demokracie. Atény už zažili reformy Kleistena a postupne sa formovali ako mestský štát, kde o dôležitých veciach rozhodovalo zhromaždenie občanov a inštitúcie ako Areopág (demokratický súd). 

Rodová kliatba 

Dej trilógie Oresteia je odrazom minulosti rodu Atreovcov, ktorého história je prepletená krutosťou a zradou. Orestov prapredok Tantalos urazí bohov kanibalistickou hostinou a jeho potomkovia pokračujú v násilí, bratovraždách a zradách. Celý rod sa stáva poznačený kliatbou, či osudom, v ktorom každá pomsta predznačuje tú ďalšiu. 

Antická dráma nevníma rodovú kliatbu len ako metaforu, ale aj ako sociálne dedičstvo, ktoré sa prelína s božským zásahom. Potomok kráľovského rodu sa tak stáva nielen následníkom trónu ale aj chýb predkov, ktoré determinujú jeho budúcnosť.
Jeho rodová kliatba sa tak stáva generačnou traumou, vychádzajúcou z jeho prostredia.

Generačná trauma

Problémy dysfunkčných rodín sú mnohokrát zakotvené v niekoľkých generáciách. Opakujú sa. Trauma sa prenáša z generácie na generáciu a nie je ľahké sa z nej vymaniť. Viaceré respondentky a  respondenti spomínali svojich súrodencov, ktorí sa z tohto cyklu dostať nedokázali.

Problémy sú mnohokrát priamo úmerné slabým sociálnym pomerom a generačnej chudobe. Nepostačujúce sú podmienky aj v zariadeniach ústavnej starostlivosti, ktoré majú zabezpečiť starostlivosť pre tých najslabších v našej spoločnosti. 

Hlad, nedostatočný priestor pre individualitu, či nedostatok lásky spomínali takmer všetci. 

• Martina (jedna z respondentiek): “Každé dieťa si zaslúži byť milované, no nie každé to v realite dosiahne.”

Keď sa teda o deti nepostará štát a nepostaví sa za ne ich rodina, kto sa bude biť za ich práva?

Skutočné príbehy

Aby sme o danej téme nerozprávali iba z pohľadu komentátoriek a komentátorov, rozhodli sme sa ako Divadlo Panoptikum vyhlásiť otvorenú výzvu. Do nej sa mohol zapojiť ktokoľvek, koho detstvo nezapadalo do štandardnej predstavy o rodine. 

Prihlásilo sa viac ako 20 respondentiek a respondentov. Svoje príbehy s nami zdieľali v osobných či online rozhovoroch, ale aj písomne. Poskytli nám autentický a podnetný materiál, s ktorým sme pri tvorbe inscenácie ďalej pracovali. 

Hoci vo výslednom tvare nezaznievajú všetky výpovede, ich hodnota v rámci procesu sa nedá prehliadať. Poskytovali totiž rámec pre prácu s textom, vizuálnu stránku inscenácie ale aj pre herecké uchopenie jednotlivých postáv, ktorých sa týka detstvo prežité v nestabilnom rodinnom prostredí či v inštitúciách.